1960s
Vynález displeja z tekutých kryštálov (LCD) možno vysledovať do 60. rokov minulého storočia, konkrétne ho prvýkrát predviedol v roku 1968 americký vedec George Heilmeier a jeho tím.
Heilmeier spočiatku začal skúmať tekuté kryštály, aby študoval vplyv vonkajších elektrických polí na elektrické pole vo vnútri kryštálu. Vložením tekutého kryštálu dopovaného farbivom medzi dve dosky priehľadného vodivého skla a aplikovaním napätia na obidve strany vrstvy tekutých kryštálov zistili, že vrstva tekutých kryštálov sa zmenila z červenej na priehľadnú. Tento objav podnietil Heilmeiera a jeho tím, aby začali študovať, či by sa tento jav dal použiť na výrobu zobrazovacích zariadení. Po neutíchajúcom úsilí konečne zrealizovali prvú obrazovku z tekutých kryštálov založenú na režime dynamického rozptylu. 1
Okrem toho v roku 1962 Richard Williams, fyzikálny chemik v Radio Corporation of America (RCA), tiež študoval vlastnosti tekutých kryštálov. Jeho práca položila základ pre neskorší vývoj displejov z tekutých kryštálov. 2
Postupom času sa technológia displejov z tekutých kryštálov naďalej vyvíja a zdokonaľuje, od počiatočného režimu dynamického rozptylu po neskoršie technológie skrútenej nematice (TN-LCD), super skrútenej nematice (STN-LCD) a tenkovrstvového tranzistora (TFT-LCD). rozsah použitia displejov z tekutých kryštálov sa postupne rozšíril a začal sa široko používať v 90. rokoch.
